História terchovskej rockovej formácie Arzén, ktorá je už dvadsať rokov aktívne prítomná v slovenskom hudobnom virvare, je z viacerých dôvodov zaujímavá a ojedinelá. Jej začiatky siahajú do polovice 80. rokov, teda do obdobia, kedy sa výraznejšie začali prejavovať rôzne umelecké alternatívne trendy (v ich rámci jednoznačne dominovala rocková hudba).

Išlo o tzv. garážové formácie, ktoré sa až pričasto - ako sa to vtedy nosilo v "móde" - dostávali do permanentných konfliktov s vtedajšou mocou, úradníckymi šimľami, ale aj so svojím najbezprostrednejším okolím. Vzniklo však kvalitné umelecké podhubie, ktoré výdatne vyživuje slovenský hudobný terén až do dnešných dní.

Z takéhoto spontánneho prúdenia vyšla i skupina Arzén, ktorá v priebehu plynutia času, niekoľkokrát zmenila personálne obsadenie. čo ale vždy ostávalo a, chvalabohu, ostáva dodnes je poctivá robota a premyslené nepodliehanie nijakým konjukturálnym vlnám a tendenciám, ktoré s takou nemilosrdnou intenzitou a bujarým rachotom zamorujú a otravujú vzduch i pódiá slovenskej hudobnej reality. V prípade chlapcov z Arzénu by som ale nehovoril o nijakej bližšie nešpecifikovanej snahe byť za každú cenu niekým iným a niekde inde. Tu zohráva svoju prvoradú úlohu trvalé úprimné rockové jadro, v posledných rokoch obohatené (alebo je to naopak?) o originálne posúvanie terchovskej folklórnej tradície. Nechcem zbytočne teoretizovať, ale Arzén si dokázal v každom čase i nečase zachovať svoju príťažlivú tvár a svoje vyhranené rockové cítenie. Z tohoto uhla pohľadu je úplne fuk, či išlo a ide o hardrockový, rockový alebo folkrockový prejav.

V chemickom zmysle slova je arzén veľmi krehký, striebrobiely kov, ktorého zlúčeniny sú prudko jedovaté. V hudobnom slovnom orchestri ja zas Arzén kapelou, ktorá chcela vždy bez jedovatých slín, vypovedať a "vyhrať" svoj pocit otvorene, úprimne a bez nároku na umelé spoločenské uznanie zo strany trápnej verchušky.